Z HORY TREBA ZÍSŤ

            Medzi zvláštne chvíle nášho života patria zážitky. Sú to chvíle, na ktoré sa len tak nezabúda ani po rokoch. Takým zážitkom pre Petra, Jána a Jakuba bol pobyt s Ježišom na hore Tábor, kde boli svedkami jeho premenenia. „Pane, dobre, je nám tu“, povedal Peter, túžiac, aby táto chvíľa neskončila tak rýchlo.
            Pred Kristom, vyžarujúcim jas, bolo apoštolom veľmi dobre. No táto chvíľa nemala ostať len zážitkom. Mala slúžiť ako posila pre tých istých apoštolov, ktorých Ježiš pozval, aby s ním strávili chvíle úzkosti v Getsemanskej záhrade. Vieme, ako to dopadlo. Je dobré, ak nemáme odvahu ich súdiť. Nevieme, ako by sme obstáli my sami v podobnej skúške.
            Pobyt na hore Tábor nebude trvať navždy. Ani Ježiš neostal na hore Tábor dlho. Zišiel dole, kde ho už čakal zástup netrpezlivých ľudí, ktorí žiadajú o pomoc. Teda aj každé naše načerpanie síl v modlitbe má nájsť svoje naplnenie medzi ľuďmi, tam, kde žijeme i pracujeme.
            Je dobré si všimnúť, že Ježišova tvár sa premenila pri modlitbe. Je pre nás povzbudením, že práve modlitba môže vnášať do nášho života tak veľa sily a svetla. Náš život však môžu ľahko prestriedať aj chvíle bolesti, pochybností, tmy... V týchto chvíľach si treba uchrániť lúč svetla, ktorým nás Boh prežiaril na hore Tábor. A ak by sme aj zradili, s pokorou, tak ako Peter, prísť a povedať: „Pane, odpusť mi...“